Cena rezacieho stroja na žulový kameň na predaj

• Klasifikácia tektonickej genézy žuly:

Niektoré moderné granitové teórie obsahujú hypotézu, že vznik žuly súvisí s orogenézou a regionálnou metamorfózou. Z tohto hľadiska sa tradičná korytová teória domnieva, že žula s rôznymi vlastnosťami môže vzniknúť v rôznych štádiách návratu vrások alebo orogenézy, a rozdeľuje ju na homoorogénnu žulu, neskorú orogénnu žulu a post-orogénnu žulu, ktorú niektorí geológovia používajú dodnes. Žula sa sústreďuje hlavne v orogénnych pásoch a najlepším dôvodom tohto vzťahu je, že žula je plutonická hornina, ktorá môže byť vystavená povrchu iba orogenézou. Po zhrnutí výsledkov výskumu žuly za posledných 40 rokov PitcherW.S. navrhol rozumnejšiu tektonickú klasifikáciu žuly, a to typ západného Pacifiku (typ ostrovného oblúka), typ Ánd (typ kontinentálneho okrajového oblúka), hercýnsky typ (typ kontinentálnej kolízie), kaledónsky typ (vyzdvihnutý po kolízii) a nigérijský typ (typ hlavného riftu). Uvedená je aj základná geologická charakteristika žuly v rôznych prostrediach [5]. Pitcherova klasifikácia je však založená na zovšeobecnení{10}}založenom na regióne a niektoré typy vybraných oblastí nie sú reprezentatívne, ako napríklad himalájsky orogénny pás typický pre kolízie so zemou{11}}a niektoré časti hercýnskeho pásu v Európe vytvorené extenziou [3]. Hlavná trhlina je iba fázou v procese napätia a stenčovania kôry a môže byť vhodnejšie použiť ako prostredie extenzionálne; rôzne geologické a geochemické charakteristiky ostrovnej oblúkovej žuly s kontinentálnym kôrovým podložím sú veľmi podobné kontinentálnej okrajovej oblúkovej žule, ktorú je ťažké rozlíšiť a je rozumnejšie zaradiť ich do jednej kategórie (zrelý oblúk). Teória zrelosti zemskej kôry je novou teóriou v teórii tektoniky, ktorá sa vyznačuje zdôrazňovaním charakteristík materiálového zloženia a vývoja v rôznych štádiách zemskej kôry v procese tektonického vývoja.

Podľa teórie kôrovej zrelosti a odvolávajúc sa na Pitcherovu klasifikáciu sa tektonické prostredie žuly delí na tieto typy:

(1) Napäťová prechodná krustová žula (EKG), ktorá vzniká v ťahovom prostredí tvorby rift a rozpadu kontinentov, vzniká v dôsledku ťahového stenčovania kôry a nafúknutia horúcich materiálov v hornom plášti, čo spôsobuje, že kôra vytvára prostredie s vysokou-teplotou a nízkym-tlakom a vytvára čiastočne veľké množstvo pretavenia zemskej kôry granitu. a kondenzované metamorfované horniny predstavujúce extrémne vysoký geotermálny gradient. Súčasne sa tepelné materiály vzlínajúce vo vrchnom plášti premiešavajú s horúcimi materiálmi zemskej kôry pozdĺž ťahových zlomov a materiály kontinentálnej kôry sa premieňajú na prechodné typy tvoriace žulu ťahovej prechodovej kôry.

(2) Nezrelá oblúková žula (IAG), čo je druh extrudovanej prechodnej kôry, ktorá sa tvorí v nezrelom ostrovnom oblúku, je tvorená hlavne čadičovými horninami v procese série zložitých geologických procesov na kontinentálnom okraji pod subdukciou, tavením alebo metasomatizmom. Táto žula má mnoho charakteristík zdroja plášťa a jej geochemické vlastnosti sú podobné vlastnostiam žuly typu M-.

a

(3) zrelá oblúková žula (MAG), čo je ďalší typ extrudovanej prechodnej škrupinovej žuly. Vzniká najmä v dvoch tektonických prostrediach, na kontinentálnom okraji andského typu a na ostrovnom oblúku obsahujúcom prekambrický masív. Geochemické charakteristiky týchto dvoch tektonických prostredí sú medzi zdrojmi plášťa a kôry v dôsledku skutočnosti, že na magmatickej aktivite sa podieľa viac zdrojových materiálov kôry.

(4) Synorogénna žula (SOG), ktorá je v tradičnej klasifikácii ekvivalentná ko-orogénnej a neskorej orogénnej žule. Typickejšie žuly v himalájskom pásme vznikajú v podstate pretavením materiálov kontinentálnej kôry a ich geochemické vlastnosti majú vlastnosti kontinentálnej kôry.

(5) Post-orogénna žula (POG), malá intrúzia tvorená miestnymi magmatickými komorami. Tu je dôležité poznamenať, že žula typu A, o ktorej vzniku sa všeobecne predpokladá, že súvisí s pôsobením puklín. Podľa Xu Baoliang, Huang Fusheng et al. sa predpokladá, že pre žulu typu A- môžu existovať tri tektonické prostredia, a to okraj dosky (neskoré orogénne obdobie), prechodné (po orogénnom období) a vnútrodoskové (riftové údolie, riftové-údolie) [6]. V skutočnosti sa žula typu A mohla sformovať počas orogénneho obdobia a znovu{9}}otvárania kontinentálneho masívu, tj v ranom štádiu riftovacieho procesu.

• Vývojový trend materiálového zloženia žuly:

Geotektonické prostredie granitovej formácie je determinované najmä jej tektonickou polohou a komplexnou geologickou charakteristikou horninového súvrstvia, sedimentárnej stavby a metamorfózy. Na druhej strane, v určitom tektonickom prostredí je materiálový zdroj, stupeň diferenciácie a metamorfózy žuly riadené tektonickým prostredím, takže má aj jedinečné petrochemické vlastnosti, ktoré možno použiť ako diskriminačný marker tektonického prostredia tvoreného žulou a poskytnúť základ pre štúdium regionálneho tektonického vývoja.

V počiatkoch doskovej tektonickej teórie bola objavená polarita komponentov ostrovných oblúkov, čo je vlastne odrazom usporiadanosti elementárnej geochémie v rôznych štádiách tektonického vývoja. Rôzne druhy zemskej kôry sa prejavujú predovšetkým v ich materiálnom zložení. Oceánska kôra je takmer celá zložená z čadičových hornín a keď sa oceánske dno do určitej miery roztiahne, subdukcia kontinentálneho okraja môže vytvoriť sériu zrelých a nezrelých ostrovných oblúkov, ale ich materiálové zloženie je úplne odlišné od zloženia oceánu alebo kontinentu. Vývoj primárnej granitovej vrstvy od nezrelého oblúka k plagioklasovej žule, kým nenastane veľkorozmerná draselná živca, je základným zákonom evolúcie od oceánskej kôry cez extrúznu prechodnú kôru ku kontinentálnej kôre. Ako všetci vieme, najväčší rozdiel medzi kontinentálnou kôrou a oceánskou kôrou je v hrúbke kremíkovej-hliníkovej vrstvy, pretože hrúbka kremíkovej-hliníkovej vrstvy od oceánu ku kontinentu postupne narastá, postupne sa zvyšuje aj obsah SiO₂ v žule a postupne sa zvyšuje aj obsah alkalických látok, najmä O je výraznejšia zmena K₂. Zatiaľ čo dosková tektonika kombinuje túto zmenu v obsahu K2O s rýchlosťou a hĺbkou subdukcie, Peive AB kombinuje zmenu v obsahu K2O so zrelosťou zemskej kôry a berie do úvahy relatívny obsah K2O ku Na2O, tj zmenu v pomere K2O/Na2O, čím sa tento pomer ku crustu ku kontinentu zvyšuje, a dochádza k záveru, že evolúcia kôry ku kontinentu sa zvyšuje. Naopak, obsah oxidov Mg, Fe, Ca a ďalších prvkov postupne klesal, čo odrážalo kontinuálnu premenu plášťovej-diferencovanej magmy.

Pokiaľ ide o stopové prvky, Pearce JA et al. vykonali veľa práce a poskytli distribučný vzor stopových prvkov v typickom tektonickom prostredí []. Z Pearceovho výskumu možno vyvodiť nasledovné závery, Pb, Be, Th, Ta, Nb a ďalšie veľké iónové litofilné prvky.

Hoci abundancia trochu kolíše, v podstate sa zvyšuje od oceánu ku kontinentu. Výskyt Hf, Zr, Y a ďalších prvkov sa však mierne znížil, čo spôsobilo, že distribučná krivka stopových prvkov vykazovala rastúci sklon od oceánu ku kontinentu a zvýšil sa aj pomer Pb/Y. Ďalšou pozoruhodnosťou je, že žuly s vlastnosťami kontinentálnej kôry (vrátane trhlín, ko-období zrážky a po-období zrážky) majú všetky negatívne anomálie Ba. Izotopy sa často používajú ako indikátory zdrojov magmy, najmä izotopov Sr a Pb. Predpokladá sa, že žiadny izotop akéhokoľvek ťažkého prvku nemôže byť frakcionovaný kryštalizáciou magmy. Počiatočné zloženie izotopov Sr, Pb je jedinečné v celej chemicky sa meniacej magmatickej sérii, ale zmena pomeru izotopov Sr, Pb jasne súvisí s litológiou a má väčšiu disperziu v žule. Od oceánu ku kontinentu majú Sr/⁸Sr a 206Pb/²04Pb postupný stúpajúci trend, no z hľadiska konkrétnych hodnôt je potrebné odkázať na výsledky iných aspektov, ktoré je potrebné komplexne preštudovať, aby sme získali skutočný stav prispôsobenia sa pracovnej oblasti. Štúdium prvkov vzácnych zemín v žule výrazne zaostáva za štúdiom čadiča a hoci sa dosiahol určitý pokrok, stále neexistuje žiadny spoľahlivý záver.